Rodeného Ilavčana zavial na východ Slovenska volejbal. Svoje pôsobisko našiel vďaka štúdiu v Prešove. Hráčsku kariéru nikdy nepostavil pred vzdelanie a teraz neľutuje, keďže ju musel ukončiť kvôli zraneniam. O to viac sa začal realizovať v oblasti výchovy mladých volejbalistov. Vo svojich 28-mich rokoch bude debutovať, ako kouč mužov medzi kolegami, s ktorými ešte nedávno „dral“ hráčsku lavičku. Počas prípravy na sezónu sa Jana Palenčarová zhovárala s novým trénerom prešovských volejbalistov Erikom Digaňom. V rozhovore prezradil, ako začal s volejbalom, prečo ukončil hráčsku kariéru i aké úlohy dostal od vedenia na sezónu 2018/2019.

Erik, narodil si sa v Ilave, ale svoju športovú kariéru si začal v mestských farbách slávneho Chemesu Humenné. Vyskúšal si si dokonca mládežnícku reprezentáciu Slovenska. Kto ťa priviedol k volejbalu?

Od skorého veku som inklinoval k športu. Začínal som s futbalom. V rámci pubertálnej rebélie mi otec zakázal ísť v piatom ročníku základnej školy do športovej triedy so zameraním na futbal, tak som si hľadal inú cestu. Netajím sa tým, že volejbal sa páčil dievčatám, takže z časti som sa stal volejbalistom asi kvôli nim. 😊 Neskôr prišli prvé úspechy, ktoré ma motivovali na sebe pracovať stále viac. Zistil som, že ma to baví a už mi to zostalo.

V roku 2012 si prišiel do Prešova. S výnimkou hosťovania na play-off v Košiciach si tu už zostal. Prečo práve Prešov?

V roku 2011 sme v tíme za Humenné vyhrali juniorské Majstrovstvá Slovenska. Prešov v tom čase trénoval Ľubo Šalata a spolu s pánom Cihoňom za mnou prišli. Chceli ma do Prešova a moja prvá reakcia bola jednoznačne nie. 😊 V tom čase, som prioritne myslel na školu. Zhodou nepríjemných okolností môj odbor neotvorili. Bol som veľmi sklamaný a nevedel som, čo budem robiť. Tréner to nevzdal a cez letné prázdniny sa mi opätovne ozval, či som si to nerozmyslel. Nakoniec sme našli kompromis medzi volejbalom a univerzitou, keď som sa cez 2. kolo prijímacích skúšok dostal na Fakultu športu a tým pádom bola na stole dohoda o ročnom hosťovaní. Po roku z toho bola hráčska zmluva a odvtedy som tu. Najprv, ako hráč a od roku 2016, ako tréner. Celkovo som asi zostal v Prešove práve preto, že som tu mohol študoval. V minulosti to bolo náročnejšie. Teraz je spolupráca s Prešovskou univerzitou naozaj profesionálna. Myslím, že viac ako 90% kádra sú absolventi, resp. študenti PU. Vízia klubu je prepojená na vzdelanie svojich hráčov, čo je pre nich obrovskou výhodou, aby sa uplatnili aj v budúcnosti.

Z pozície smečiara máš zásluhu na zisku majstrovského titulu aj trofeje Slovenského pohára pre Prešov. Ako si spomínaš na toto obdobie?

Boli to krásne časy hlavne preto, že sme sa zišli skvelá partia ľudí. Keď sme sa áčko a béčko stretli na tréningoch, tak mali vysokú úroveň. Na každom poste bola citeľná konkurencia. Ja to nazývam „zlatá skladba“, kde sme si sadli aj ako hráči, aj ako partia. Všetci mali nesmiernu chuť niečo dosiahnuť. Ideálne sa to kombinovalo. Vďaka kvalitnému zázemiu, na všetky roky tu v Prešove spomínam v dobrom. Aj keď som sa v posledných sezónach už nedostával do základnej zostavy často, aj tak to boli pre mňa výnimočné roky, lebo som nazbieral kopec skúseností.

Popri volejbalu si študoval na Fakulte športu. Pre niekoho bolo možno prekvapivé Tvoje ukončenie hráčskej kariéry v roku 2016. Bolo to spontánne rozhodnutie, alebo si to plánoval už dlhšie, kvôli trénerstvu?

Rozhodol som sa ešte počas sezóny. Stále častejšie som sa objavoval na stole našej vtedajšej fyzioterapeutky Pauly. Mal som problém s ramenom, ktorý sa dal riešiť operačne, alebo dlhodobými rehabilitáciami. Pokyn trénera znel jasne. Musel som bezpodmienečne hrať do konca sezóny. Po nej som si jednoducho povedal, že zdravie je pre mňa na prvom mieste. Nič nestojí za to, ak sa človek v noci budí na bolesť. Bolo to jednoducho nepríjemné. Zároveň som sa v rovnakom roku oženil, chcel som sa usadiť a mal som tiež pracovnú ponuku učiť na dvoch školách a venovať sa mládeži. Práve rozhodnutie o ukončení kariéry malo veľký vplyv na moju trénerskú prax. Keďže som sa volejbalu nevenoval ako hráč, mal som výhodu, že som ušetrený čas mohol plnohodnotne venovať žiakom na Cirkevnom bilingválnom gymnáziu  P. P. Gojdiča a športovým triedam na ZŠ Šrobárová. Keď som s nimi bol okrem tréningov aj na zápasoch, tak som ich smerovanie vedel do veľkej miery ovplyvniť.

Prešovský klub má momentálne celkovo viac ako 100 registrovaných mladých volejbalistov vo všetkých mládežníckych kategóriách. Najviac ich je v najmladšej vekovej skupine okolo 10-13 rokov. Dva roky si sa venoval práve najmladším chlapcom. Ako prebieha nábor? Je náročné motivovať žiakov k športu?

Naberáme deti v priebehu celého roka. Najmladších je teraz niečo cez 40. Osvedčila sa nám spolupráca s Mišom Hudákom a Tomášom Mačičkom v CFT Academy Vikings. Tam sa už štvrtáci učia základy viacerých športov a následne sa môžu v nadväznosti na náš klub profilovať napríklad na volejbal. Ale nehneváme sa ani v prípade, že si vyberú iný šport. 😊 Každý rok máme takto skoro 10 budúcich volejbalistov. Nové tváre prichádzajú cez kamarátstva aj preto, že sa rodičia dopočuli o prvých úspechoch. Deti nemotivujem. Jeden psychológ tvrdí, že kde sa musí umelo vytvárať motivácia, tam to asi nefunguje. Motiváciu musia deti nájsť sami v sebe a navzájom to vyžarovať. Stále som sa im snažil toho čo najviac ukázať, vysvetliť. Postupom času sa naozaj dostavili prvé úspechy, čo by však v ich veku nemala byť priorita. Dokonca sa pridávali aj dievčatá s čím nemám problém, hlavne, nech sa športuje. Nemám rád, keď niekto povie, že deti nechcú športovať. Oni chcú, len v dnešnej dobe sa im treba viac venovať. Naozaj ich treba doslova chytiť za ruku a priviesť na tréning. Doviesť do haly. Ale ono to v konečnom dôsledku pôjde. Takto som sa k tomu postavil ja a za dva roky je možno výsledok práve ten vyšší počet najmladších volejbalistov.

Myslíš si, že majú niektorí z nich potenciál pôsobiť v extralige, alebo dokonca v zahraničí ako napríklad Martin Sopko, Michal Červeň alebo Marcel Lux?

Určite. Z minuloročných siedmakov sú tam už teraz traja alebo štyria, ktorých si federácia vybrala na reprezentačné stretnutie mládeže z celého Slovenska. Majú veľký potenciál. V Prešove je dosť vysokých a perspektívnych detí. Už niekoľko krokov sa snažíme systematicky pracovať s mládežou, aby ich výchova mala nadväznosť. Z roka na rok, z kategórie na kategóriu. Od mládeže, až po mužov. Zjednocujeme si určitý systém napríklad blokovania, vykrývania v poli a podobne.

Po dvoch rokoch je pred tebou obrovská výzva v podobe koučovania mužského kádra. Ako vznikla táto myšlienka?

Začalo sa to práve témou systematickej výchovy mládeže. Aj tento rok bola možnosť kúpiť viacerých 30 alebo 35-ročných hráčov zo zahraničia. Oni by síce odohrali svoje, ale čo by bolo o rok? Alebo o dva? Nákup legionárov automaticky neznamená úspech, je to taká „mačka vo vreci“. Novej sezóne nepomáha ani platnosť nového Zákona o športe. Vedenie sa po sezóne rozhodlo prehodnotiť priority a viac sa venovať vlastným hráčom. Napriek spolupráci s jedným legionárom z Litvy na pozícii univerzála chceme dať oveľa väčšiu šancu mladým, aby mali už kadeti skúsenosti s extraligou. Chceme, aby mladší hráči vedeli plnohodnotne suplovať jednotlivé pozície základnej zostavy. Aby boli z lavičky pripravení kedykoľvek zasiahnuť do hry. Povedzme si na rovinu, že momentálne napríklad Šnapso (Maťo Sopko st.) alebo Maco (Michal Červeň) nemajú na svojich pozíciách konkurenciu. Majú už svoj vek a chcú svoje skúsenosti v maximálnej možnej miere odovzdať mladej generácií. Veľmi ma potešilo, že to takto cítia aj oni a sú pripravení urobiť pre tento cieľ maximum. Toto boli témy, na ktorých začala vznikať idea o mojom pôsobení pri mužoch. Osobnostné stránky má viac profilujú na prácu s mládežou a tam vidím aj svoju budúcnosť, ale prišla táto ponuka, dôkladne som ju zvážil a nakoniec prijal. Beriem to, ako výzvu a svojím spôsobom sa na to teším.

Máš 28 rokov. Viacerí hráči v kabíne sú vekovo starší. Ešte nedávno ste „drali“ hráčsku lavičku. Nebude problém s rešpektom a disciplínou?

Vôbec nie, všetci starší hráči sú profesionáli. Ja im dávam na tréningu priestor a postupne si nachádzame spoločnú cestu. Základom je otvorená komunikácia. Nebojím sa, že nebudem mať rešpekt. Mojou úlohou je nastaviť systém, na základe ktorého chceme do najväčšej možnej miery splniť cieľ. Ak to preženiem, tak poviem, že oni sú tým nástrojom na jeho splnenie. V konečnom zúčtovaní však nie oni, ale ja som zodpovedný za výsledky a zato, ako sa trénuje a hraje.

Striedaš pri kormidle skúseného lodivoda Jaroslava Vlka. Čo plánuješ robiť inak?

Chcem hlavne pracovať s mladými. V tom bude najväčší rozdiel. Som si vedomý toho, že možno prvé zápasy budú náročné a pri výsledkoch musíme byť pripravení na všetko. Poznám konkurenciu a samo sa nedeje nič. Ja viem, že nás čaká dlhá cesta a kopec práce, ale radšej sme si zvolili túto, ťažšiu cestu, teraz. Každým ďalším rokom by sa to len odďaľovalo a v konečnom dôsledku by sme sa tomu nevyhli. My stále môžeme hrať rovnako a možno aj vyhrať titul. V každej sezóne rozhodujú drobné detaily. Nemáme hráča, ktorý to rozdúcha sám. Musíme hrať kolektívne a biť sa o každý bod.

Sleduješ pomery, prestupy a prípravu ostatných extraligových klubov na novú sezónu?

Samozrejme sledujem zbrojenie. Chápem rôzne politiky v kluboch aj nákup legionárov. Ak klub má financie na legionárov a potrebuje nasýtiť sponzorov titulmi, tak prečo nie. Ale stále je to na úkor mládeže, ktorá sa popri zahraničných hráčoch na ihrisko nedostane. Vidím tam 2 až 3 tímy, ktoré chcú ísť za titulom. Košice, Prievidza a aj Nitra bude stále silná. Aj bez legionárov majú kvalitný tím. Ľubo Šalata bol niekoľko rokov v Prešove a poznám jeho systém. Má tvrdú prípravu a podľa mňa dobrú. Hráčov vie pripraviť aj takticky. Do extraligy sa po roku vracia Komárno a všetkých 10 tímov môže prekvapiť.

Momentálne sa s hráčmi aktívne pripravujete na sezónu. Môžeš nám prezradiť ako prebieha pod Tvojím vedením?

Začali sme v auguste a kľúčová bola diagnostika fyzického stavu každého hráča. Všetci postupne prešli testovaním a podrobnou kontrolou pod záťažou v diagnostickom zariadení Nemocnice Košice-Šaca. Výsledky z obdobia pred prípravou následne porovnáme s rovnakou zdravotnou prehliadkou tesne pred začiatkom extraligy. Výsledky z prvej diagnostiky mi pomohli rozložiť fyzickú záťaž individuálne pre každého hráča podľa výkonnosti. Bežný deň vyzerá tak, že dopoludnia chlapci makajú na funkčných tréningoch s Ondrejom Piskurom v zariadení Pro Workout Gym. Poobede majú tréning zameraný viac na technické a mobilizačné cvičenia. Tieto dni strieda napríklad cyklistika, turistika, vzpieranie, bazén, resp. určité narušenie stereotypu. Postupne si prechádzame obnovením informácií o stravovaní, pitnom režime. Úvod sme venovali silovej príprave a teraz sú na pláne rýchlostné veci a výbušnosť. Chalanov som si rozdelil do skupín, lebo niečo iné potrebujú smečiari, niečo iné blokári a podobne.

Už si naznačil, že sa prehodnocovali priority vedenia klubu. Aké sú teda prešovské ambície sezóny 2018/2019?

Priority má klub stále najvyššie, aj keď sa nato samozrejme pozeráme triezvo. Budeme sa stále snažiť, aby sme hrali pekný a pre diváka zaujímavý volejbal. Aby sa nestali situácie, že to chlapci zabalia a budú hrať odovzdane. Či už na súpera budeme mať alebo nie, chcem, aby sa na ihrisku podal maximálny výkon. Mladí musia vidieť dravosť. Prešovčania bojujú, chcú vyhrávať za každých okolností, nevzdávajú sa. Túto kľúčovú myšlienku chcem zakoreniť v mladých. Bez ohľadu na výsledky v tejto sezóne som si istý, že toto je cesta, ktorá má pre prešovský volejbal z dlhodobého hľadiska zmysel a zaručene prinesie skôr alebo neskôr so sebou úspech v podobe titulov a trofejí.

ERIK DIGAŇA – profil

Hlavný tréner mužov VK MIRAD PU Prešov
Dátum narodenia: 12.9.1989
Miesto narodenia: Ilava
Výška: 195 cm

VK MIRAD PU Prešov 2015/2016
VK MIRAD PU Prešov 2014/2015
VK KDS Šport Košice 2014/2015 – hosťovanie na play-off
VK MIRAD PU Prešov 2013/2014
VK MIRAD PU Prešov 2012/2013
VK Chemes Humenné 2011/2012

Spracovala: Jana Palenčarová
FOTO: TASR a klub

Vždy čerstvé informácie z diania v klube VK MIRAD PU Prešov nájdete na Facebooku, Instagrame a YouTube! Odoberajte, zdieľajte, lajkujte, komentujte, máme to radi. 🙂 ĎAKUJEME! #vkmiradpupresov #miradfamily #fandimepresovu #miradarmy