ROZHOVOR s Ivom Mikovčíkom: „Do vrtuľníka som sa nezmestil, tak si plním sen v sanitke.“

on jan 9, 20 • by • with Žiadne komentáre

Má 25 rokov, je hasičom, záchranárom, poručíkom, školiteľom prvej pomoci a volejbalistom. Rodák zo Sobraniec našiel svoje uplatnenie v Prešove. Začínal s futbalom, momentálne patrí k najlepším blokárom extraligy. S povahou „srdciara“ musí pod vysokou sieťou krotiť...
Pin It

Home » Novinky » ROZHOVOR s Ivom Mikovčíkom: „Do vrtuľníka som sa nezmestil, tak si plním sen v sanitke.“

Má 25 rokov, je hasičom, záchranárom, poručíkom, školiteľom prvej pomoci a volejbalistom. Rodák zo Sobraniec našiel svoje uplatnenie v Prešove. Začínal s futbalom, momentálne patrí k najlepším blokárom extraligy. S povahou „srdciara“ musí pod vysokou sieťou krotiť emócie. Chcel byť záchranárom a pomáhať z vrtuľníka, ale keďže sa doň nezmestil, upravil svoj sen na sanitku. S Ivom Mikovčíkom sa zhovárala Jana Palenčarová.

Ivo Mikovčík hasič/záchranár vľavo, foto: cas.sk. Ivo Mikovčík volejbalista vpravo, foto: Zlatica Burgerová

Ivo, si členom Hasičského a záchranného zboru v Prešove a zároveň hráč volejbalu na pozícií blokára v základnej zostave extraligového VK MIRAD PU Prešov. Obzrime sa do minulosti. Aké si bol dieťa?

Na základnej škole som bol veľmi živé dieťa. Boli aj pokarhania, ale v ôsmom ročníku sa to zlomilo. Prišlo prvé dievča. Učiteľka ma presadila k dievčaťu a bola z toho prvá láska. Vtedy som sa ukľudnil.

Z tej „živelnosti“ Ťa rodičia dali na šport?

Asi áno. Šport a celkovo pohyb hrá v mojom živote dôležitú úlohu. Ako chlapec som hral všetky športy, ktoré sa hrať dali. Stolný tenis, basketbal, volejbal, hádzaná. Za futbalové MFK Sobrance som odohral všetky žiacke a dorastenecké súťaže. V 16-tich som si zranil meniskus, paradoxne na volejbale.

Spomínaš si na svoj prvý kontakt s „profi“ volejbalom?

Práve to zranenie na rekreačnom volejbalovom zápase bolo prvým klubovým kontaktom. Oslovil má po ňom tréner Viliam Paško, či sa po rekonvalescencii nechcem volejbalu venovať viac. Dve sezóny som bol v Sobranciach, ale nedá sa povedať, že by som hral. V tom čase išlo Sobranciam o postup do extraligy. Mal som veľmi dobrých spoluhráčov, ale ja som na to ešte nemal úroveň.

V maturitnom ročníku si ma na jednom turnaji vyhliadol Ľuboslav Šalata. Všetko mi v tom období sadlo skoro ideálne. Bol som prijatý na Prešovskú univerzitu v Prešove na Fakultu zdravotníckych odborov a v tom čase prišiel aj kontakt od trénera, že na univerzite je volejbalový klub, kde sa vieme dohodnúť na spolupráci.

Foto: VIktor Zamborský

Rozhodoval si sa dlho pred výberom vysokej školy alebo to bola jasná voľba?

Ja som si dal len jednu prihlášku. Na UNIPO a Fakultu zdravotníckych odborov. Už v druhom ročníku gymnázia som si dal na pozadie mobilu záchranársky vrtuľník. Vo štvrtom ročníku som na exkurzii zistil, že sa do vrtuľníka pre svoju výšku nezmestím. Takže som si zmenil pozadie na sanitku. 😊

Aké bolo štúdium na Prešovskej univerzite?

Výborné, ja mám len tie najlepšie spomienky. Vzhľadom na všetky moje aktivity som nemal „štandardný“ vysokoškolský život. Pamätám si, ako som si študentský Majáles užíval len z okna internátnej izby, lebo som ráno vstával na tréning. Ale nič neľutujem. Fakulta zdravotníckych odborov mi dala pevný základ k môjmu aktuálnemu povolaniu. Musím sa poďakovať. Univerzita mi pomohla štipendiom. Fakulta možnosťami prispôsobiť si prednášky a semináre tréningom a zápasom. Nikdy to nebol problém, vždy mi maximálne vyšli v ústrety. Za to som veľmi vďačný. Je fajn na sebe makať ako profesionálny športovec, ale netreba zabúdať na školu.

Ivo so spolužiakmi odboru Urgentná zdravotná starostlivosť, foto: Facebook Ivo Mikovčík

Pred dvoma rokmi si nastúpil k Hasičskému a záchrannému zboru v Prešove. Byť súčasťou zložiek, ktoré denne prichádzajú do kontaktu s ľudským nešťastím je určite náročné. Čo Ťa priviedlo k tejto profesii?

Po štátniciach nastala podobná situácia, ako po gymnáziu. Bol som v správnom čase na správnom mieste. V tom období hľadali hasičov záchranárov, ktorí majú absolvovanú školu, lebo sa tu plánoval koncept hasičskej záchranky. Je to čerstvé. Od začiatku roka chodí na výjazd požiarnické auto a za ním hasičská záchranka. Sme tam buď na výpomoc ako hasiči, a zároveň máme všetky kompetencie, ako záchranári. V sanitnom vozidle máme špičkové vybavenie a okrem zdravotníckych pomôcok aj nástroje na hasenie, vyslobodzovanie, strihanie a rozpínanie.

Ivo na zásahu pri výbuchu plynu na Mukačevskej ulici. Evakuácia imobilnej osoby, foto: cas.sk

Vieš si spomenúť na najnáročnejší zásah, ku ktorému si bol doteraz vyslaný?

Každý výjazd je náročný. V ten moment sme tam pre tých ľudí a snažíme sa urobiť všetko čo je v našich silách pre ich záchranu. Najnáročnejšie je to vo chvíľach, keď vyrážame na adresu, ktorá je mi z počutia povedomá. Mám hneď obavy o svojich blízkych a kamarátov a to vie s psychikou urobiť svoje.

Najnáročnejšia bola jedna dopravná nehoda, kde bolo naozaj veľa mŕtvych aj zranených. Robilo sa tam veľa technický náročných úkonov a každý musel presne vedieť, čo má robiť. Ak sa bavíme o rozsahu a psychicky najnáročnejšom zásahu aj vzhľadom na okolnosti, tak jednoznačne je to výbuch plynu na Mukačevskej ulici. Tam som sa podľa pokynov nadriadeného snažil maximálne využíval fyzickú zdatnosť. Mojou úlohou bola bezpečná evakuácia osôb z paneláku.

V hasičskom zbore si dosiahol hodnosť poručík, máš ambície v tejto profesii napredovať?

Určite áno. Nemyslím v spojitosti s hodnosťou, ale ovládanie zariadení a techník na záchranu. Mám certifikát a som školiteľom prvej pomoci pre hasičov. Pravidelne školím kolegov. Momentálne si robím vodičský preukaz skupiny C, aby som našu sanitku vedel šoférovať.

Ivo s kolegom dosiahli 2. miesto v celoslovenskej súťaži v Trnave o najlepšiu posádku hasičov – zdravotníckych záchranárov, foto: protipoziarne.sk

Popri práci hasiča, koľko času venuješ volejbalu?

Z troch dní som 24 hodín v práci. Dva dni sú u mňa vo volejbalovom režime. Čiže ráno dve hodiny posilňovňa a večer tréning s chalanmi. V sobotu zápas a v nedeľu už nastupujem do práce. Mám výhodu, že na stanici máme posilňovňu. Vo večernom režime mám možnosť ju využívať. Každý tretí týždeň mám voľnú jednu nedeľu, tak mi to zatiaľ vychádza. Telo to prijalo, mám harmonogram a funguje to.

Kolegovia hasiči sa chvália, že majú v zbore volejbalistu? Podporujú ťa?

Kedy ako. Keď vyhráme, tak je to lepšie. Keď prehráme, tak to pocítim. Predsa len je to mužský kolektív, takže sa doberáme. Na mojej zmene sú všetci fanúšikovia. Sledujú zápasy, chodia povzbudzovať s deťmi do haly.

Víťazstvo Slovenského pohára vo volejbale 2016, foto: svf.sk

V klube VK MIRAD PU Prešov si od roku 2014. Bol si pri dvojnásobnom zisku trofeje Slovenského pohára (2016, 2017) a majstrovskom titule (2015), aké to boli pre teba okamihy?

Bolo to krásne obdobie, bol som vtedy tretí blokár. Moja úloha na tréningu bola maximálne to spoluhráčom skomplikovať, aby platilo, že ťažko na cvičisku a ľahko na bojisku. Som rád, že sa to povyhrávalo a bol som toho súčasťou. Trénerovi Šalatovi som za mnoho vďačný. On ma naučil byť na seba v tréningu náročný. Stalo sa párkrát, že som si balil veci zo šatne, ale na druhý deň som si ich doniesol naspäť.

V kabíne stretávaš volejbalové legendy ako Martin Sopko st., či donedávna aktívneho Michala Červeňa, čo to pre Teba znamená?

V živote by som na tom nebol tak hráčsky, mentálne a blokársky, ak by som nebol v Prešove pri týchto PÁNOCH VOLEJBALISTOCH. Maco (Michal Červeň) je pre mňa vzor chlapa. Od neho som si bral príklad v tom, ako vedel kontrolovať emócie a vidieť veci pozitívne. Vo finále turnaja o Slovenský pohár v roku 2016 sa za nepriaznivého stavu 0:2 dokázal usmievať. Nechápal som to a nakoniec sme to naozaj otočili na 3:2 a vyhrali trofej. Šnapso (Martin Sopko st.) je pre mňa hráč číslo jeden. Nie som si úplne istý, či si všetci hráči v tíme uvedomujú, akého majú spoluhráča. Ja si to tiež niekedy len čiastočne uvedomujem a potom sa pozastavím pri tom, že je to volejbalová legenda, ktorá by si mohla užívať pokoj na tréningu. Ale on ten čas a skúsenosti chce odovzdať a naplno ich venuje tímu a nám spoluhráčom.

Vie sa o tebe, že si pomerne impulzívny hráč, emócie neskrývaš. Nespôsobuje Ti to na ihrisku problémy?

Myslím si, že emócie k športu patria. V NHL a NBA majú bitkárov a vo volejbale je to úloha blokárov. Vyburcovať svoj tím. V rozhodujúcich chvíľach to môže byť kľúčové. Keďže som najbližšie k súperovi, tak mám možnosť vyviesť protihráčov z rovnováhy. Musí to mať samozrejme svoje hranice. Stalo sa mi, že som vybuchol tam, kde som nemusel. Konkrétne túto sezónu jeden zápas v Nitre, ktorý beriem na seba. Ťahali sme za kratší koniec, boli tam nejaké doťahovačky s rozhodcami a následne sme to začali zlepšovať. Pri vyrovnanom stave v závere setu bola jedna moja kontroverzná lopta, ktorou sme set mohli vyhrávať, ale rozhodca odpískal aut a ja som vybuchol. Bez vulgarizmov som povedal, nech mi dá kartu. No a on okrem bodu pre súpera, bez predošlého upozornenia, alebo žltej karty vytiahol červenú, čo znamenalo ďalší bod pre súpera a našu stratu setu. Prehru som v šatni zobral na seba a chalanom sa ospravedlnil. Čokoľvek sa na ihrisku stane, po zápase si s každým súperom a rozhodcom podám ruku. To je pre mňa základ.

Červená karta v zápase proti Nitre, foto: Milan Kilian

Momentálne vedieš extraligovú štatistiku úspešných blokov na sety. Potešilo?

Určite áno, mám radosť z individuálneho úspechu, ale dosiahol som ho najmä kvôli spoluhráčom. Kedykoľvek by som túto štatistiku vymenil za tímové víťazstvo, ktoré by nás posunulo ako družstvo.

Klub sa venuje výchove volejbalovej mládeže a propagácií volejbalu na školách. Chodíš na tieto akcie?

Robí sa toho dosť. Keď som bol študent, tak som na to mal viac času. Teraz popri práci je to náročnejšie. Je úžasné prísť na tréning medzi deti. To ich nadšenie je nákazlivé. Šport vychováva chalanov nielen po fyzickej, ale hlavne mentálnej stránke. Učí k zodpovednému prístupu, radosti z úspechov i pokore a vytrvalosti pri prehrách, čo sa v dnešnej dobe hodí.

Extraliga je tento rok historicky najvyrovnanejšia. Ako si spokojný s výkonmi tímu po základnej časti extraligy? Aké sú ambície tímu pred blížiacim sa play-off?

Nevyšiel nám začiatok sezóny. V rozhodujúcich chvíľach tajbrejkov sme ťahali za kratší koniec. Približne v polovici sme sa chytili, zdolali sme obhajcu titulu Prievidzu i Nitru. S prvými Košicami a druhým Svidníkom sme odohrali štyri vyrovnané zápasy na tesný výsledok 3:2.Teraz sme na tom tak, že všetko je otvorené. Pred play-off nám nezostáva nič iné, ako vyladiť formu a veriť v svoje schopnosti. Máme nového nahrávača, nového univerzála. Musíme byť hlavne zohraní ako tím a ja verím, že víťazstvá prídu. Tá drina a poctivá práca na tréningoch sa vždy niekde ukáže a najčastejšie práve v kľúčových okamihoch. Ak to mám prirovnať, tak sme výborne pripravené jedlo, ale chýba nám štipka korenia.

Je súper, ktorého by si si prial do play-off?

V každom extraligovom klube mám minimálne jedného „kamaráta“, s ktorým sa rád podoťahujem na sieti. 😀  Každý súper, nech sa pripraví nato, že do toho pôjdeme naplno.

Ivo, ďakujem za rozhovor a držím palce. Želám veľa úspechov vo volejbale, a čo najmenej zásahov s kolegami záchranármi.

Vždy čerstvé informácie z diania v klube VK MIRAD PU Prešov nájdete na Facebooku, Instagrame a YouTube! Odoberajte, zdieľajte, lajkujte, komentujte, máme to radi. 🙂 ĎAKUJEME! #vkmiradpupresov #miradfamily #fandimepresovu #miradarmy

Scroll to top